Dielňa v Banskej Štiavnici

Zmes vápna, piesku a podľa potreby sadry, z ktorej sa modeluje plastická výzdoba stropov, klenieb a fasád. Na rozdiel od odliatku sa pravý štuk ťahá alebo modeluje priamo na mieste — každý kus je preto originál a pri obnove sa nedá jednoducho nahradiť sériovým dielom.

Rímsa sa neodlieva, ale „ťahá”: po vodiacej lište sa opakovane posúva plechová šablóna s vyrezaným profilom, ktorá z čerstvej malty vyhladí presný tvar. Nástroj je celkom jednoduchý kus plechu — ale profil je pre každý dom iný, takže sa pri obnove najprv musí odmerať z toho, čo sa zachovalo.

Na tmavší podklad sa nanesie svetlejšia vrstva omietky a kým je ešte vlhká, kresba sa do nej preškrabe až na spodnú vrstvu. Technika prišla z renesancie a na štiavnických fasádach sa miestami zachovala dodnes — opraviť sa dá len tak, že sa zopakuje celý postup, nie premaľovaním.

Pod plátkové zlato sa nanáša bolus — jemná červená hlinka, ktorá dáva zlatu hĺbku a umožňuje ho vyleštiť achátom do vysokého lesku. Preto pod odretým zlátením vždy presvitá červená; je to znak pravého plátkového zlata, nie chyba.

Sadrová hmota sa farbí a vrství tak, aby po vybrúsení a vyleštení vyzerala ako rezaný kameň — technika sa volá aj stucco lustro. Používa sa tam, kde by pravý mramor bol príliš ťažký alebo neúmerne drahý, a od kameňa sa dá rozoznať hlavne tým, že je na dotyk teplý.

Zámerné starnutie povrchu: lazúry, tmavšie nánosy v prehĺbeninách a vyleštené vypukliny tam, kde by sa vec rokmi obrusovala. Pri reštaurovaní zjednotí nový doplnok s originálom, vo filmovej dielni spraví z čerstvo odliateho kusa storočnú vec.

Maľba, ktorá predstiera architektúru alebo materiál, čo tam v skutočnosti nie je — rímsu, stĺp, otvorenú oblohu. Funguje vždy len z určitého miesta v priestore, preto sa nekreslí v ateliéri, ale navrhuje priamo na stavbe.

Verná zmenšenina javu, ktorý sa do vitríny nedá priniesť — jaskyne, banského diela, krasovej vyvieračky. Musí sedieť odborne, nie iba opticky, takže vzniká v spolupráci s tými, čo danú vec skúmajú.